Hradby v nás
Dnes by som chcela nabrať z trochu iného súdka. A to o hradbách, ktoré sú v nás. Možno si niekto z Vás pomyslí, že v sebe žiadne nemá. Často krát nevidíme tie veľké, ktoré bránia Ježišovi a Duchu Svätému, aby v nás konali. Nechcem tu o nich písať preto, aby niekto z Vás padol do depresií a smútku z toho, že vo mne Boh nemôže nič spraviť. Chcem písať o tom, že on má tú moc, hradby zrúcať a dať nám „nový život“, nový pohľad do svojho života i do životov ostatných.
Hradby sú v nás, v našich spoločenstvách i v mestách. Hradba NEODPUSTENIA či už v malých, alebo vo veľkých veciach. Skúsme nasledovať Ježiša, On veľakrát odpúšťal. Viem tiež, že je to ťažké. Ježiš sa v písme vyjadril o odpustení (Lk 7,36-50 ... Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje...). My mnohokrát ťažko odpúšťame dlžobu v peniazoch. A už vonkoncom si veľmi ťažko odpúšťame hriechy, ktoré sme spáchali a hriechy, ktorými nám bolo ublížené. Hradba, ktorú si často v sebe chováme, neubližuje len nám, ale aj ľuďom okolo nás. A tiež Bohu, ktorý chce robiť veľké veci v nás, no my mu to nechceme dovoliť. Zamyslime sa sami nad sebou a nad svojimi neodpusteniami voči sebe (či už si myslíme, že sme zlý, alebo sme zlyhali), ale aj voči ľuďom.
Chcem Vás vyzvať, aby sme sa pokúsili zbaviť koreňov túto hradbu, z ktorej plodí hnev, nenávisť, ohováranie, osočovanie, klamstvo,... Sami to však nedokážeme! Dokážeme to s pomocou Boha a jeho milostí.
Bože, ja Ťa prosím, aby si nás menil, aby si nás naučil MILOVAŤ a ODPÚŠŤAŤ. Chceme byť tvojimi učeníkmi, teda tými, ktorí Ťa nasledujú. Ty máš tú moc zmeniť nás. My však musíme spraviť prvý krok, rozhodnutie odpúšťať sebe a druhým.
Lucia