FACE to FACE

Mnohí rodičia sa naháňajú a tvrdo pracujú, aby zabezpečili deťom ich šťastnú budúcnosť. Je tá budúcnosť naozaj šťastná? Život dieťaťa, ktoré dospeje bez výchovy, bez každodenného zaujímania sa o ich život, ich šťastné i nešťastné chvíle, o tom, čo sa okolo neho deje, sa málokedy vyvíja šťastne. Ľudia nevedia, že to najväčšie dedičstvo, ktoré môže dieťa dostať od rodičov je láska. Teda nie len tá ľudská, ale hlavne láska nášho Pána. Každý človek vychovaný a vedený v láske Božej je šťastný. Dieťaťu nechýbajú drahé hračky, mladému človekovi nechýbajú nespútané zábavky, dospievajúcemu človeku nechýba pravá dospelosť. V nasledujúcom príbehu uvidíme dôležitosť pravej materskej výchovy. Naše matky sa tak veľmi podobajú Nebeskej Mamičke. Tiež sú nositeľkami mnohých bolestí ako naša Sedembolestná. Tak ako ona trpela každou ranou biča, každým pľuvancom, kopancom, trpí znením a križovaním jej Syna, tak trpí každá matka bolesťami jej detí. Vtedy pod krížom ju náš Pán dal za matku i nám, takže ona má starosť a trpí pre každú dušu tohto sveta. Ona je neúnavná vo vyprosovaní milostí pre nás hriešnych, ona je tá, ktorá sa nám zjavuje a povzbudzuje svoje deti k pokániu. Drahí rodičia, som študent a teda ešte dieťa, preto vás chcem povzbudiť a poprosiť, dávajte svojim deťom hlavne duchovné dedičstvo, lebo naozaj nie je dôležité, či zomierame ako bohatý alebo chudobný, ale či veriaci a v živote odovzdaný Pánovi alebo ako neveriaci, bez nádeje na večný život. Možno sa pýtate, ako? Ako máme dať vieru deťom v tomto svete materializmu? V prvom rade musíte veriť sami, zamilovať sa do Lásky, ktorou je Kristus, náš Pán. Čítajte Sväté Písmo, modlite sa o svoju vieru, hľadajte spoločenstvo u tých, ktorý veria, lebo Pán Ježiš hovorí: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ (Mt 18,20) Keď budete takto žiť, tak aj vaše deti budú chcieť, pretože láska priťahuje a naozajstnou Láskou je iba náš Boh!

„Neverím tvojim báchorkám o Bohu!“ skríkol som jej rovno do jej nežnej tváre. Začal som ju nenávidieť pre jej pokoj a lásku, keď som vedel, že som v starostiach po uši. A ona čo, ona bola vždy tá láskavá. Vtedy, keď zazvonil ten telefón, nenávidel som ju ešte viacej.

Bola strašná búrka a lialo ako z krhly, bezstarostne som čítal noviny a v podvedomí som rozmýšľal, ako jej dám svoje opovrhovanie znova najavo. Vraj má zlú predtuchu, vraj materský cit, preto musí ísť znova na kolená k tomu svojmu Bohu!? Nenávidím tú jej fanatickú falošnosť! Moje čierne premýšľanie preťal zvuk telefónu. Namrzene som zdvihol slúchadlo a skríkol, kto to otravuje. Ten človek sa neisto pýtal na moje meno a potom zo seba vyhŕkol – váš syn ťažko havaroval, príďte urýchlene do nemocnice sedembolestnej.

Pamätám si na to doteraz, stál som pred oknom do izby môjho syna. Videl som akúsi postavu, celkom znetvorenú, tvár mala celkom zodretú, na rukách a nohách ani nie sú rozoznateľné nekrvácajúce miesta. To nie je predsa môj syn! To nemôže byť on! V duchu som kričal. Lekár mi vravel všetky tie zranenia, čo na tele má, mne sa nechcelo ho počúvať, bolo mi hrozne, len keď to hovoril. Vtedy vošla ona do izby, videl som ako pomaly k nemu pristupuje, oči mala zaslzené, ale jej tvár bola ako vždy plná lásky a útechy. On vzal jej ruku a pevne ju zovrel, akoby uchytil lano, ktoré ho zachráni pred istou smrťou. Videl som, ako môjmu synkovi z očí, ktoré obklopovali krvavé jazvy, pomaly skĺzajú slzy. Neboli to však slzy smútku, beznádeje, utrpenia, ale slzy šťastia. Nechápal som to, akoby prišiel anjel, akoby mu povedal, že jeho utrpenie skoro utíchne a on už bude len šťastný. Ani som nevedel, ako správne som vtedy premýšľal. Lekár začal pomaly stišovať hlas, spozornel som, lebo som vedel, že nasleduje niečo dôležité, pozrel som mu do tváre, sklonil sa a pokračoval: „Všetkým týmto zraneniam nemôže dlho odolávať, je mi ľúto, zostávajú mu len minúty.“ Zostalo ticho.

Môj vzťah so synom sa zhoršil, keď som začal všetky naše problémy, teda skôr moje dávať za vinu len jej a synovi. Teraz som jej znova závidel, ale to už nebola závisť, ktorá nenávidí, ale naopak túžil som byť ako ona, čo by som za to dal, keby teraz, v posledných chvíľach jeho života som bol jeho anjelom.

Prišla sestrička. „Chce s vami hovoriť.“ Pomaly odišla z izby, ku mne prichádzal strach. V živote som sa snažil vyzerať mocne, chcel som vzbudzovať autoritu, všetci museli mať voči mne rešpekt. Teraz to bolo inak. Za tým veľkým oknom ležal môj syn, ležal tam sám a chcel so mnou hovoriť. Možno to je naposledy, čo môžem s ním hovoriť. Mal som strach, že to budú výčitky, ktoré mi patrili, že mi vyvrhne všetku moju nenávisť na oči. To má byť posledné stretnutie s ním? Musím tam ísť. Požiadam ho o odpustenie, nechcem aby zomrel s nenávisťou. „Synu odpusť!“ Zašepkal som po tom čo som vošiel dovnútra.

Moje srdce plakalo a z očí mi tiež začali tiecť slzy. On povedal: „Otecko neplač.“ Povedal to s láskou bez známky zloby ku mne a aby potvrdil svoju lásku roztvoril jemne svoju náruč, aby naznačil, že túži po mojom objatí. Neplakal som už smútkom, ale radosťou. Môj syn ma miluje! Mal ma nenávidieť, ale miluje ma! Už nevládal hovoriť, a vyriekol pre mňa tie najkrajšie a najpotrebnejšie slová, ktoré ma zmenili – Vždy som ťa miloval a budem milovať, hľadaj Lásku otec! Vtedy poslednýkrát vydýchol.

Cítil som akoby zomrel za mňa, zomrel ako svätý, aby som ja mohol byť svätý. Padol som na tvár pred mojou manželkou a vylial jej svoju žiadosť o odpustenie. Ona sa naklonila ku mne a odpovedala mi bozkom lásky, vzala ma za ruku a ja som plakal a vyznával Jemu svoje hriechy. Už nikdy nechcem byť zlý!

                                                       Richi M.