... začala som sa intenzívnejšie modliť, nebolo to len odriekanie, ale úprimný rozhovor medzi mnou a mojím priateľom - Bohom...
Celé sa to začalo asi pred osemnástimi rokmi, keď som sa narodila. Dostala som veľmi veľký dar – „život“. Rodičia ma dali pokrstiť. Bola som taká maličká a už som sa stala Božím dieťaťom. Stala som sa členom Božej rodiny. To bol začiatok môjho duchovného života.
Vyrastala som v rodine, kde ma mali radi a veľa mi dávali, ale predsa mi niečo chýbalo... Mama mňa aj moje sestry viedla k Bohu, snažila sa z nás vychovať dobrých ľudí. Myslím si, že sa jej to podarilo a ďakujem jej za to. Ocino síce mal sviatosti, za kresťana sa však nepovažoval, neveril v Boha. Vedel len nadávať na neho a urážať všetkých, čo sa okolo neho nachádzali. Od malička si pamätám, ako chodil často domov opitý, bol agresívny na mamu aj na nás. Priznám sa, často som z neho mala strach. Stalo sa veľa vecí, ktoré vo mne niečo zanechali. Ale na druhej strane nás ocino bral na výlety, chodili sme splavovať, stanovať, dokonca sme chodili aj na ryby. Aj keď bol taký, aký bol, naučil nás veľa, dával nám rady, istým spôsobom ma mal rád. Napriek všetkému ho mám strašne rada. Zažila som s ním aj pekné chvíle, ktoré si budem ešte dlho pamätať.
Keď som bola tretiačka, zažila som niečo krásne, mala som 1. sv. prijímanie. Veľmi som sa tešila na tento deň, nie pre pekné biele šaty, ale pretože už od 1. triedy na náboženstve som počúvala, aké je to, keď človek po prví krát prijme Ježiša do svojho srdca. Bol to pre mňa veľký deň. Pri vchode do kostola bolo napísané: „Nechajte detičky prísť ku mne.“ To je na tom to krásne - nik by nemal nikomu brániť, a hlavne nie deťom, aby prišli a spoznali Ježiša. Toto bol jeden s tých dní, ktoré sa už nestanú, ktoré nikdy neoľutujem a za ktoré môžem ďakovať Bohu.
Moja cesta životom sa snažila uberať len jedným smerom, aj keď sa to niekedy nedarilo. Na každého prichádzajú rôzne skúšky, ktorými si nás Boh skúša, či naša viera je naozaj taká silná a veľká, a či to všetko zvládneme. Každému nám dáva vlastný kríž, taký aký mi sami zvládneme uniesť.
Možno som nebola taká, akú ma chcel Boh, a ja si to uvedomujem. Nebola som anjelik, aj ja som spravila niekoľko chýb - ako šiestačka som chodila za kostol. Mala som i také obdobie, keď sa u nás v škole vytvorila menšia partia, v ktorej som nadávala a robila spolu s ostatnými zle spolužiakom v triede. Ale ani toto netrvalo dlho. Postupne som sa dostávala medzi ľudí, ktorí mali na život pohľad ako ja. Bolo to, keď som sa prihlásila na prípravu na birmovku. Začala som brať veľa vecí úplne inak. Do kostola som už nechodila preto, lebo mi mama povedala, ale preto, že som chcela. Sv. omšu som začala vnímať, ako dar, ako niečo, čo nám Boh ponúka zadarmo a je len na nás, či to chceme prijať alebo nie. Ja som sa rozhodla - áno, chcem prijímať Ježiša. Dokonca som sa začala intenzívnejšie modliť, neboli to len modlitby, ktoré ma mama naučila, nebolo to len odriekanie, ale úprimný rozhovor medzi mnou a niekým, koho som považovala za priateľa - Bohom. Keď som začala čítať písmo, moja mladšia sestra na mňa pozerala, akoby som spadla z neba. Poznala ma ako človeka, ktorý o Sv. písmo nemá žiadny záujem a ja som si to pred tým myslela tiež. Teraz by som nevedela, čo mám robiť bez písma. Boh je súčasťou môjho života. Dal šancu zmeniť sa, byť lepším človekom. Dal sa mi spoznať a ja som mu za to vďačná, povedala som mu svoje áno, aby mohol začať konať aj v mojom živote.
Ak mu aj ty povieš svoje „áno“, tvoj život sa zmení, a nebudeš to ľutovať. On nám vždy podá pomocnú ruku, aby nám pomohol. On nám vždy odpustí, ak ho požiadame. Čaká už len na tvoje áno, tak neváhaj!!!
Janka