Aj my môžeme byť všetci svätí
Kto sú vlastne svätí? Sú to ľudia výnimoční? Majú nejaké lepšie schopnosti? A vonkoncom nie! Aby sa ľudia vyhli dôslednému plneniu Pánových príkazov, začali medzi sebou rozlišovať, že svätosť je len pre „vyvolených ľudí“. Ostatní svätí nemusia byť, stačí „nebyť až taký zlý“. Je pravda, že ľudia môžu samých seba oklamať, ale nášho Pána oklamať nemôžu. Nedajme sa zmiasť takou falošnou mienkou o svätosti. V prvotnej Cirkvi sa nerozlišovalo, že tamten je svätý, tamten nie. To, že každý človek má byť svätý, bolo pre nich samozrejmé. „O službe svätým vám vlastne zbytočne píšem.“ (2kor 9,1) Toto píše sv. Pavol bratom v korintskej Cirkvi. Služba svätým tu neznamená službu pre extra super kresťanov, ale skrátka služba veriacim. Ako veľmi sme sa oddialili od príkazu, ktorý nám dal Boh ešte v Starom Zákone a Pán Ježiš ho potvrdil v Novom: „Buďte svätý, lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý!“ (Lv 19,2n) Každý z nás je povolaný k svätosti. Veď máme na to i návod, ktorý nám zanechali apoštoli vo sv. Písme a v Cirkvi. Aby sme boli bratmi a sestrami, aby sme boli naozaj šťastní, aby sme mohli vstúpiť do Nebeského kráľovstva, musíme sa čo najviac snažiť o svätosť. Aby Cirkev mohla osláviť každého, kto je v Nebeskom kráľovstve, zaviedol sa sviatok Všetkých svätých. Tu vidíme, že svätí nie sú len tí, ktorí boli slávnostne kanonizovaní, ale i mnoho ďalších, o ktorých ani nevieme. Napríklad, mamička, ktorá žila svätým životom a tak vychovala i svoje deti (sv. Monika – bola matkou sv. Augustína a keby nebolo jej slávneho syna, možno by sa o nej ani nevedelo) alebo robotník, učiteľ, hocikto, keď spravodlivo vykonáva prácu a svedčí svojim životom i slovom o Bohu. Mnohí títo ľudia vôbec neboli známi, vyhľadávaní, ale žili svoj život v skrytosti s Bohom. Pamätajme, že svätými sa nestaneme sami, našou snahou, ale jedine Božou milosťou. Jediný spôsob ako žiť v milosti Božej je budovať si s ním osobný vzťah v modlitbe, sviatostiach a v spoločenstve. Naša svätá Cirkev pamätá i na tých, ktorí zostali pre hriech v „predsieni Neba“, ale nie sú zatratení. Sú to duše v očistci, na ktoré si spomíname deň po sviatku Všetkých svätých – pamiatka zosnulých. O očistci toho veľmi nevieme (vo sv. písme sa priamo nespomína a neopisuje), ale už podľa označenia – očistec vieme, že tu ide o očistenie od hriechov – trestom, nie večným, ale dočasným (pravda večný trest už nemôže byť odčinený, je naveky) z nespočetných svedectiev, ktoré sa nám v tradícii zachovali, je evidentné, že hriech duše odpykávajú podľa Božej spravodlivosti v miere jej viny. Tým najhorším hriešnikom je pripravená „očistná kúra“, ktorá sa vyrovná i pekelným mukám. O tom, ako a za akých okolností prebieha očistec je nemiestne hovoriť s určitosťou, lebo tieto veci sú nám skryté. Boh je milostivý a milosrdný, ale je i spravodlivý! Preto pamätajme i na duše v očistci a svoj život žime tak, aby sme tam nemuseli trpieť, ale prísť do Jeho milosti v Nebi. Modlime sa tiež za duše v očistci, oni si už pomôcť nijako nemôžu, ale mi im ju vyprosiť môžeme a keď oni potom prídu do Neba, budú prosiť za nás, keby sme sa tam tiež ocitli.
Richi M.