Chcel som vstúpiť dnu
V jednej dedine sa raz vo farských oznamoch vyhlásilo, že na budúcu nedeľu príde navštíviť ich farnosť sám Pán Ježiš. Chce sa ako hlava Cirkvi presvedčiť, či o neho ešte veriaci stoja. Keď to počuli pravidelní návštevníci kostola, začali svoj chrám krásne vyzdobovať, vešali dovnútra i von veľké plagáty s nápisom – „Vítame Ťa, Ježiš!“ I ten najtemnejší kút kostola vyzdobili kvetmi a okrášlili všakovakými ozdobami. Celou dedinou sa táto správa šírila rýchlosťou blesku, ba ešte v okolitých mestách a dedinách vedeli, že Ježiš ta príde. Celý týždeň bola hlavná téma rozhovorov nedeľňajší farský oznam.
V deň príchodu Ježiša sa ľudia hrnuli do kostola. Pri dverách stál aj muž spustnutého výzoru, mal dlhé vlasy, bol v tvári zarastený hustou bradou a mal staré otrhané šaty. Pokúšal sa vstúpiť dnu, ale zakaždým, keď už chcel vstúpiť, niekto ho odstrčil a votrel sa pred neho. Občas mu utrúsili nejakú tu nadávku, či pokrik rázu: „Zmizni, teba sem nikto nevolal!... Nezavadzaj, sem môžu len slušní ľudia!“ Keď sa ľudia hrnuli do kostola, chrám bol o chvíľu úplne plný, už ani pri dverách nebolo miesto, tak postupne muža vytlačili, až na ulicu.
Vo vnútri kostola to šumelo vravou, muži si poprávali sviatočné kravaty a ženy prečačkané klobúky, pritom si pripravovali, čo asi povedia Ježišovi, keby sa ich náhodou niečo opýtal. V predných laviciach sedeli „najvernejší“ ako o sebe hovorili tí, čo každodenne chodili do kostola. Hneď za nimi sa tlačili tí, ktorí chodili iba keď museli a všetko ostatné zapĺňali tí, čo v kostole vôbec neboli, ale boli zvedaví na toho Ježiša. V kostole časom stúpala nervozita, vzduch bol už vydýchaný a Ježiš stále a stále neprichádzal. Po pár hodinách začali ľudia pomaly odchádzať, až napokon v kostole zostal len sám pán farár. Odrazu sa však otvorili dvere a vstúpil muž, ktorý sa celú dobu pokúšal vstúpiť. Stal si pred kňaza a spýtal sa: „Kde sú všetci?“ Kňaz mu odpovedal: „Odišli. Čakali na Ježiša a ten neprišiel.“ „To som ja, čo sa teraz rozprávam s tebou.“ Kňaz si spomenul na slová evanjelia, padol k nohám muža a hovoril: „Pane Ježišu, prečo meškáš? Plný kostol ľudí sa prišil pozrieť na Teba a Ty nikde?!“ Ježiš vravel: „Chcel som vstúpiť dnu, ale vždy, keď som sa o to pokúsil, ľudia ma odstrčili a poslali preč, ja som sa nevzdával, ale keď odchádzali, boli ešte surovejší a dnu ma nevpustili.“
Je veľa typov „veriacich“ ako boli tamtí v príbehu. V prvých laviciach sedeli tí, čo hovoria o sebe, že sú naozajstný kresťania, chodia každý deň do kostola, prijímajú pravidelne sviatosti, zúčastňujú sa na pobožnostiach, modlia sa ruženec..., napriek tomu radi súdia druhých, hovoria o nich, čo všetko zlé robia, stále sa sťažujú na svet, všetko kritizujú, radi ohovárajú, nepoznajú základné teologické poznanie – čiže nevedia skoro nič o Tom, ktorého každodenne prijímajú. Ďalší sú tí, ktorí chodia do kostola, keď musia. Nemodlia sa, možno občas, veria, ale „vlastným spôsobom“. Sú to tí, ktorí si povedia, však to Ježišovi stačí, viacej mu netreba, keď však oni od Neho pýtajú mnohé dobrodenia v skúškach, hnevajú sa, že im dáva „tak málo“. Tiež sú takí, čo veria, ale do kostola nechodia, hovoria, že kostol je výmysel cirkvi, ktorá klame, manipuluje ľudí, intriguje, je skorumpovaná. Boh je, ale nič pre nás nerobí. V skutočnosti práve títo ľudia najviac klamú, manipulujú, sú skorumpovaný a Bohu nie sú ochotný dať nič a nechcú mať s ním nič spoločné. Ani jeden z týchto ľudí Ježiša nespoznal a nevpustil dnu.
Bolo by nemiestne tvrdiť, že ja som určite v tomto rade veriacich nebol, že ja by som prvý utekal neznámemu človeku otvoriť dvere a ešte keby vyzeral ako bezdomovec. Bolo to so mnou práve naopak. Keď som uvidel bezdomovca, opilca, oplzlého fajčiara či frajera, hneď som si v mysli hovoril, to je hrozný človek, ešte, že som iný ako on. Ak nastupoval do vlaku nejaký spustnutý alebo chorý človek, v mysli som sa modlil, aby si nesadol ku mne a ešte som považoval svoje zmýšľanie za úplne správne – veď si to zapríčinil sám, on si je na vine, čo mám s ním ja... Bol som z tých, čo sedia v prvých laviciach v kostole, ba v tých, čo sa nachádzajú najviac vpredu a vôbec mi nebolo divné, že vedľa seba nemám suseda, že v každej lavici kostola sedia najviac dvaja ľudia, a to jeden na jednom konci a druhý na druhom. Myslel som si, že ja som úplne super kresťan a že tí, čo do kostola nechodia sú všetci zlí a nemajú tu čo robiť. Nevedel som, že chyba je vlastne vo mne. Možno si aj ty hovoríš, to sa mňa netýka, ja som kresťan jak má byť. Dám ti teda otázku – poznáš Ježiša osobne? Nie len to, že pochádzal z Nazareta, že bol dobrý, pomáhal ľuďom, to vie aj neveriaci. Poznáš ho osobne? Tak ako poznáš svojho priateľa, ako svoju matku či otca? Môžeš povedať, že sa s ním často rozprávaš, že pociťuješ jeho lásku, úplne reálnu lásku, keď pre teba robí zázraky, počúva ťa a vyslyší tvoje prosby a nariekania. Nie ako falošný priateľ, ktorý sľúbi, že ti pomôže, ale keď ho potrebuješ, necháva ťa samého. Túžiš byť s ním, privinúť sa k nemu ako sa manželka privinie k manželovi, keď túži po jeho láske. Chceš ho držať za ruku ako keď dieťa pevne drží ruku otca, aby sa mohlo cítiť bezpečne. Možno ti práve tieto otázky pripadajú trápne a nereálne, ale hovorím ti, že i ty môžeš na ne odpovedať kladne, povedať áno. Stačí len uznať, že nie som ten super človek, čo som si myslel o sebe, že mám v skutočnosti veľa chýb. Stačí tieto chyby s úprimným srdcom vyznať Ježišovi a začať sa s ním rozprávať. Ak Ježišovi vyznáš hriechy a poprosíš o odpustenie, on ti určite odpustí. Veď preto zomrel na kríži. A ty sa môžeš stať novým človekom, Ježiš vymazal všetko zlé, čo bolo pred tebou.
Ale to nie je vôbec koniec, ty ho môžeš poznať stále viac. Sv. Augustín napísal o Bohu toľko kníh, že by sa nezmestili do celého regálu v knižnici a povedal, že o ňom akoby ešte nič nenapísal. Nasleduj Ježiša a on ťa objíme svojou láskou, zo všetkého sa najprv chyť svätého Písma, (ja bez neho nespravím ani krok). Zapoj sa do nejakého spoločenstva, kde o Ježišovi vedia a čo je hlavné rozprávaj sa s Ním. Potom uvidíš, že na všetky položené otázky odpovieš áno! A vedľa teba bude čím ďalej menej miesta v kostole a ty budeš z toho šťastný.
Richi M.