Sv. František
Zakladateľom rádu minoritov je sv. František z Assisi, ktorý sa narodil koncom roku 1182. Pri krste dostal meno Ján, no jeho otec ho z lásky k rodnej zemi svojej manželky nazval Francescom - Francúzikom. Obdobie dospievania a mladé roky syna bohatého obchodníka boli plné mladíckych roztopašností. Nie nadarmo ho volali „kráľom assiskej mládeže”. Ako ostatní jeho rovesníci, František túžil po rytierskej sláve.
Príležitosť sa mu naskytla v roku 1202, kedy Assisi začalo vojnu s Perugiou. Bitka sa skončila neúspechom a František sa dostal do zajatia. Väzenie a neskôr liečenie z následkov vyvolalo u Františka zamyslenie sa a zmenu roztopašného života na zodpovednejší. Ešte raz sa pokúsil o účasť po strane pápeža bojovať proti cisárovi, ale Boh prihovárajúc sa mu vo sne, vrátil ho zo započatej cesty. „František, komu je lepšie slúžiť Pánovi, či sluhovi?” Výzvu k obráteniu počul aj pri modlitbe v kostole sv. Damiána, kde ho Pán z výsosti kríža pozýva slovami: „František, choď a oprav môj dom, lebo sa rozpadá!” Takto sa začína Františkovo dobrodružstvo s Pánom. Zanechal všetko, rodičov, slávu, majetok, aby mohol v slobode ducha vykročiť za tým, ktorý nemá kde hlavu skloniť.
Pritiahnutý príkladom sv. Františka sa k nemu v krátkom čase pripojili prví bratia. Spôsob ich života ústne schválil v roku 1209 pápež Inocent III. Ľudia ich nazvali kajúcnikmi z Assisi. Jedni ich prijímali s radosťou a vplyvom ich príkladu menili svoj život, iný ich považovali za heretikov. Po niekoľkých rokoch sa vo Františkových šľapajách rozhodla kráčať aj assiská šľachtičná Klára. Spolu s Františkom založila rád chudobných panien, ktoré sa neskôr nazvú klariskami.
Sv. František je prvým zo zakladateľov rehoľných spoločenstiev, ktoré vo svojej reguli umiestnili samostatnú kapitolu o misiách a misionároch. Nielenže vyzýval bratov, aby išli k Saracénom a iným neverným, ale sám sa niekoľko krát pokúsil ísť ohlasovať Evanjelium tým, ktorí ho nepoznali. V roku 1219 František cestuje do Egypta, kde kresťanské vojská bojovali s muzulmanmi o Svätú Zem. František riadiac sa Evanjeliom, túžil po navracaní nie mečom, ale slovom a príkladom. Chcel odhovoriť križiakov od prelievania krvi, ale neposlúchali ho. Po prehranej bitke pod Damiette dostal povolenie na návštevu nepriateľského tábora, kde ho sultán prijal ako Božieho muža.
Chudáčika z Assisi pokolenia pomenovali Alter Christus – druhým Kristom. Chcel prežívať každý okamih života svojho Majstra. Na Vianoce v 1223 roku adoruje Ježiša v jasliach v Greccio, kde pripravil živý betlehem a takto dal začiatok dnešnej bohatej vianočnej tradícii. Za Ježišom kráča na Kalváriu, ktorou sa pre neho stala hora Alverna. Dva roky pred smrťou, ho Pán Ježiš obdaril stigmami — znakmi umučenia. Pred smrťou sa Františkovi zhoršil zrak. Takmer nevidiaci sa zdržiaval pri kostole sv. Damiána. Tu vo veľkom utrpení dostáva od Boha ubezpečenie o svojej večnej spáse. Naplnený radosťou skladá pieseň Brat slnko.
Zomiera 3. októbra 1226 v Porciunkule. Za necelé dva roky ho pápež Gregor IX. svätorečí a v roku 1939 pápež Pius XII. vyhlasuje za hlavného patróna Talianska. V roku 1980 je sv. František Jánom Pavlom II. ohlásený za patróna ekológov.