Sv. Jozef
Sv. Jozef bol hlavou Svätou rodiny. To je bezpochyby jedinečná hodnosť, v ktorej sa mu nik nevyrovná a pre ktorú si sv. Jozef zasluhuje osobitnú úctu.
To, čo o ňom vieme sa nachádza v prvých kapitolách Matúšovho a Lukášovho evanjelia. Sv. Jozef vystupuje ako potomok kráľa Dávida, ženích Panny Márie a zákonitý pestún Pána Ježiša so všetkými právami a povinnosťami otca rodiny.
Jozefovým rodovým mestom bol judský Betlehem. No on sám býval v galilejskom Nazarete, kde bol chudobným tesárom. Tam sa i zasnúbil s ušľachtilou devou, ktorá sa volala Mária.
Mnohé obrazy predstavujú Jozefa ako starého muža pri mladej Márii, ale bez vážneho opodstatnenia. Skôr sa dá predpokladať, že Jozef bol pri zasnúbení mladý muž, vekovo premeraný snúbenici a schopný zvládnuť náročné úlohy, ktoré mu určila Božia prozreteľnosť.
Istý čas po zasnúbení Jozef s prekvapením zbadal na Márii znaky materstva. Tu sa ukázalo, že Jozef bol výnimočne spravodlivý muž, ako ho nazýva evanjelium. Neodsúdil Máriu, ktorú si veľmi vážil, a nedal ju odsúdiť ani iným. Chcel v skrytosti zrušiť snúbenecký záväzok a dať tak Márii plnú slobodu, aby sa mohla spojiť s mužom, ktorý mal byť podľa ľudského úsudku otcom čakaného dieťaťa. Boh zasiahol mimoriadnym spôsobom, aby sa odstránilo vážne nedorozumenie a aby Jozef zaujal v dejinách spásy to miesto, pre ktoré ho vyvolila Božia prozreteľnosť.
Konala sa skromná svadba, po ktorej Jozef prijal Máriu do svojho domu. Odvtedy on bol pred zákonom zodpovedný za Máriu i za jej očakávané dieťa. Neskôr sa museli Jozef aj s Máriou odobrať do Betlehema na sčítanie ľudu. Medzitým prišiel čas Máriinho pôrodu, Ježiš Kristus sa narodil v Dávidovom meste, ako to predpovedali proroctvá. Po ôsmych dňoch sa uskutočnila obriezka. Jozef v obidvoch situáciách vystupoval ako hlava rodiny.
On bol skromný a naoko málo podnikavý muž, ktorý vedel byť veľmi rozhodný, keď išlo o vážne veci a o plnenie Božej vôle. Odchod rodiny do cudziny nikdy nebol ľahký a vždy si vyžadoval istý čas na prípravu. No v tomto naliehavom prípade nestrácal ani chvíľu. Hneď vstal, zobudil Máriu i Ježiška a ešte tej noci sa vydali na cestu. Pobyt Svätej rodiny v Egypte trval do smrti kráľa Herodesa. Mohlo to by ť niekoľko mesiacov až dva roky. Potom sa vrátili do Nazaretu, kde žili.
Evanjeliá neuvádzajú ani jedno jeho slovo. Ba aj pri nájdení dvanásťročného Ježiša v chráme hovorila Mária v Jozefovom mene. Teda Jozef bol tichý a väčšinou ostával v pozadí. Keď bolo treba, vedel bez prieťahov a prekrúcania urobiť to, čo od neho žiadal Boh. A obyčajne to neboli ľahké veci. Ani spôsob, akým sa Jozef dozvedel Božie rozhodnutia, nebol veľmi hmatateľný. Boh mu často zjavoval svoju vôľu skrze anjela „vo sne“. Keď sa Jozef prebudil, vždy urobil, ako mu kázal Pánov anjel.
Jozef zomrel niekedy v čase Ježišovej plnej dospelosti, pred jeho verejným vystupovaním. Svätý Jozef sa lúčil s týmto svetom v ovzduší božskej lásky a milosti, a preto sa uctieva aj ako patrón dobrej smrti.
Jedinečná úloha sv. Jozefa ako ženícha Panny Márie a pestúna Pána Ježiša mu zaistila i významné miesto v úcte Cirkvi. Vznikli rôzne mnohé spisy, organizácie, bratské, rehoľné spoločnosti, svätyne, ba i ľudové obyčaje, ktoré vyzdvihujú pamiatku sv. Jozefa a vyjadrujú úctu k nemu. Všeobecne sa svätý Jozef uctieva ako ochranca robotníkov, rodín a Cirkvi.
V liturgii sa okrem sviatku Svätej rodiny uctieva sv. Jozef osobitným sviatkom 19. marca. V roku 1955 pápež Pius XII. Zasvätil sv. Jozefovi i robotnícky sviatok – 1. máj, na ktorý teraz pripadá liturgická spomienka sv. Jozefa – robotníka.